|
Stretávanie sa, tvorenie, učenie sa nových vecí, lektorovanie v teple dielne, či vonku na festivale... To všetko by sa nedalo bez podpory, ktorú dostávame od kopy ľudí, ktorí sú nám ochotní pomôcť, častokrát „pre pekné modré oči“. Títo „naši“ nám proste fandia všemožným spôsobom. Naše zanietenie zdieľajú, a aj keď sa z nás občas chytajú za hlavu, vždy sa tešia, čo zas vymyslíme. A aj preto o nich dnes píšeme Prvé jarné dielne s nami, ako lektorka, organizovala Petra Janotíková. Peťa má k tradíciám blízko. Popri starostlivosti a profesionálnemu lektorovaniu jazdy na koňoch si stíha oddýchnuť pri pečení voňavých medovníkov. A práve ich majstrovské zdobenie je jej remeselnou technikou, ktorú odovzdáva ďalej. S Veronikou sa spoznali na Gazdovstve Uhliská a popri jazde na koni zistili, že zdieľajú aj vášeň pre bylinky. Občas sa stane, že sa konajú dve parádne akcie a my si nevieme vybrať. Tento problém riešime pomerne jednoducho.  Delíme sa na tímy a povolávame Tovarišov Naša Sára je jedným z nich. Rada príde a pomôže. Tak tomu bolo aj na akcii Trenčín na Korze, kde nám pomáhala lektorovať techniku tkania na rámoch z recyklovaných tričiek. Budúca pedagogička si tak v priamom prenose odskúšala svoje učiteľské vlohy. V tomto článku nesmie chýbať ani „verné trio ze Súče“ – Laura, Biba a Romča, ku ktorým sa tohto roku pridala aj Ema. Veronikine tanečníčky, ktoré nám každoročne chodia pomáhať na tábory. Je dôležité, aby mal kto chlebíky natierať, pomáhať najmenším deťom pri výrobe, či pohrať sa s tými, čo urobia výrobok najrýchlejšie. Romča sa pomaly prepracovala do pozície Tovariša, keď nám toto leto pomáhala aj lektorovať. Keďže tiež chodí na pedagogickú školu, veríme, že remeslá ju u nás budú baviť ešte dlho…
Kamaráti, lektori, tovariši, ale aj rodinní príslušníci Všetci sú v tom s nami. Veronikina mamina – Daška sa každoročne pred Veľkou nocou ochotne oblečie do kroja a celý deň zdobí vajíčka s deťmi, aj dospelými. Matčina mamina Janka nám, po odchode Peti do Rakúska, zastrešila zdobenie medovníčkov. Prvé lektorovanie si odbila priamo u nás. Hodená do veľkej vody, zvládla preplávať vianočný workshop s gráciou. Matčin tatino vo svojom voľnom čase razí do kože a vyrába krásne kožené výrobky. V ich rodine je však na prvom mieste skromnosť, a preto nám, zatiaľ, pomáha zháňaním materiálov a náradia. No my ho raz zlomíme aj na lektorovanie, lebo jeho peňaženky a opasky nemajú jedinú chybu. Tí, ktorí nemajstrujú s kladivom a kliešťami Sabinin brat Peťo remeslám fandí a robí predovšetkým technickú podporu – fotí, natáča a občas nám robí nosiča, či dá pozor na chlapčenskú časť táborníkov. Ema má pod palcom náš instagram. Tvorí tak príbehy nielen o tom čo práve vyrábame ale i čo pre Vás chystáme. Aj zákulisie sa hemží dobrými ľuďmi, ktorých však na našich akciách lektorovať neuvidíte - Donut Digital, Folk and Bass orchestra, Tomáš Slávik, chlapci z TRAKTu, Lucka Piovarči, Ivka Honzová a všetci tí, ktorí nás pozývajú na festivaly a podujatia. Ľudia, ktorí svojím remeslom v marketingu, hudbe, videoprodukcii, písaní grantov, či vytvorením loga, vďačne a častokrát zadarmo, pomáhali a pomáhajú, šíreniu našej myšlienky ďalej. „Naši pomocníci“, ďakujeme Vám, že ste a prispievate svojou troškou. Bez Vás by sme neboli tam, kde sme. Miesto pre teba?
Povolávame samozrejme aj externých lektorov - majstrov svojho remesla. Workshopy, tábory, festivaly, ale aj lektorovanie vlastného remeselného kurzu. To všetko s nami môžeš zažiť aj ty!
Do nového roku hľadáme ďalších nadšencov remesiel. Ak niečo vyrábaš a chcel by si niekoho naučiť svoje remeslo, alebo by si sa chcel pridať ako dobrovoľník, tak sa nám ozvi. Jediné, čo u nás potrebuješ je NEBÁŤ SA REMESLA 
0 Comments
V niektorých rodinách sa folklór pestuje odmalička. Usmiate tanečníčky nakúkajúce do kočíka, natriasanie oplienkovaného zadku v rytme husľovej kontry, naháňačky na valaškových chodúľoch či vyjedanie svadobných výslužiek z víkendových čepčení... V iných k vám folklór príde oveľa, oveľa neskôr. Nie je spojený s detskými spomienkami na rodičov „performerov“. Je poznačený všeličím. Zaujímavými činnosťami potomkov, s ktorými sa v rodine ešte nikto nestretol. Obdivom ich šikovnosti, zvedavým nazeraním ponad plece, posmelením, keď sa nedarí ale i obdivom výsledku. Remeselná zručnosť jednoducho zmení pohľad aj tomu najzarytejšiemu anti-folkloristovi v rodine. Folklórne rodiny sú rôzne. Niektoré sú s ním zrastené ešte pred kolískou. V iných folklór do rodiny privedie kreatívny potomok. A to platí aj v prípade našej tretej lektorky, Trenčanky - Martiny Rajníkovej. Už ako päťročná ťahala mamu trhoviskom na Dlhých Honoch na nácviky DFS Radosť, v ktorej tancovala takmer celú základnú školu. Ako to už býva, dievčatá v tomto veku rastú rýchlejšie, než chlapci. A tak našej Matči neostávalo nič iné, ako vymeniť Radosť za FS Družba, v ktorom tancovala aj počas štúdia na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne. Bolo to práve na nácvikoch v Družbe, kde sa zoznámila s našou Veronikou, ktorá tam vtedy pôsobila ako tanečná pedagogička. Vtedy ešte netušili, že sa ich cesty o pár rokov stretnú.
Ako sa teda ,,Matči” dostala k remeslám? Každoročné vianočné sviatky sú v rodine Rajníkovcov spojené nielen s pečením, ale aj so zdobením medovníkov. Jemné linky, dôraz na detail a veľká dávka trpezlivosti sa odrazila nielen u mamy, ale aj u dcéry. Aj keď u nej nie zrovna pri medovníkoch. Matči si už ako malá obľúbila korálky a bavlnky, z ktorých splietala rôznofarebné vzorované náramky. K netradičnému prevedeniu tradičných remesiel sa dostala až v Brne na Masarykovej univerzite, kde študuje odbor Biochémia. Oslovila ju výšivka, a tak si sadla za počítač, vyhľadala na Youtube tutoriály a začala skúšať rôzne stehy. A čo vyšila ako prvé? Kapsičku na šminky, ktorú vyšila krížikom, zošila a darovala. Výšivka je technikou, ktorá vie vdýchnuť dušu aj tým najobyčajnejším kúskom látky. Tašky, vrecúška, sukne, šaty, košele, tričká či detské body pre synovcov a netere. Hľadieť na svet z výšky nie je len tak! Zmena školy – zmena krajiny – zmena súboru. Nie v každom súbore však platí, že tanečníci, okrem postupu správneho obliekania jednotlivých súčiastok, o krojoch skutočne niečo vedia. Poľaňáci z Brna mali šťastie na vedúcu. Tá okrem tancovania dbala nielen na to, aby sa jej členovia o zverené kroje vedeli postarať a správne ich vyprať, ale aby ich v prípade potreby vedeli aj opraviť. Tiež kládla dôraz na poznanie autentického, neštylizovaného, tradičného ľudového odevu a jeho variant. A tak sa naša Matči dostala nielen k vyšívaniu tričiek, ale aj krojových súčiastok, ich výrobe a vlastnému výskumu, ktorý šiel ruka v ruke s jej vlastnými „krojovými potrebami“. Nie je totiž žiadna sranda merať 183 cm a zohnať na seba dobre padnúcu sukňu či zásteru!
Ten čudesný háčik je vlastne krivá ihla Ku krivej ihle sa dostala cez choreografku Mišku a jej Instagram. Technika ju zaujala natoľko, že si zohnala túto „čudesnú ihlu“ a skúšala vyšívať. Vždy je však čo zlepšovať a tak si vyhľadala kurz vyšívania v Banskej Bystrici. Tam ju skúsené vyšívačky nielen priučili do tajov tejto techniky, ale jej aj rovno ukázali, kde robí chyby. Učíme sa predsa celý život! A týmto heslom sa riadi aj v Neboj sa remesla pri svojich vlastných kurzoch. Všetko sa dá naučiť, keď sa chce. Občas sa to však nezaobíde bez párania, ktoré z času na čas neobíde ani tú najskúsenejšiu vyšívačku. Život plný paradoxov alebo ako prepašovať výšivky do labáku Naša budúca biochemička, si rada nosí výšivky aj do labáku. Ako je to možné? Nuž, občas treba na laboratórne výsledky hodnú chvíľu počkať a takto vie zužitkovať čakanie. Matči hovorí, že výšivky sú pre ňu relax, rovnako ako boli kedysi dávno pre jej dedka. Je tak živým dôkazom, že remeslo občas preskočí nielen generáciu ale aj pohlavie. Výšivka je jej hlavnou remeselnou činnosťou, ktorú v rámci našich aktivít učí kurzistov. Okrem vyšívania ste ju mali niekoľkokrát možnosť vidieť na workshopoch aj pri razení do kože. Sama však vraví, že brašnárstvo patrí k remeselným technikám jej otca. Ten sa, rovnako ako ona, začal o remeslá zaujímať až pomerne neskoro. A my si dovolíme tvrdiť, že vieme od koho berie inšpiráciu. Niet sa čomu čudovať. Obklopený dcérinymi výšivkami pretavil jemnú ornamentiku do jej „mužskejšej verzie“.
Výšivka je jej hlavnou remeselnou činnosťou, ktorú v rámci našich aktivít učí kurzistov. Okrem vyšívania ste ju mali niekoľkokrát možnosť vidieť na workshopoch aj pri razení do kože. Sama však vraví, že brašnárstvo patrí k remeselným technikám jej otca. Ten sa, rovnako ako ona, začal o remeslá zaujímať až pomerne neskoro. A my si dovolíme tvrdiť, že vieme od koho berie inšpiráciu. Niet sa čomu čudovať. Obklopený dcérinymi výšivkami pretavil jemnú ornamentiku do jej „mužskejšej verzie“. Čo je v rodine, to sa počíta „Sestra Katka ma odmalička viedla k tvorivosti. Ona rada kreslila a maľovala, ale to mňa nechytilo. Trvalo vlastne celkom dlho, kým som si našla to svoje umenie, výšivku. Tak je to asi s každým, musíme si nájsť svoju cestu, v ktorej vynikáme a ktorá nás baví.” Dnešná doba je zvláštna. Kedysi sa remeslo v rodine dedilo a prechádzalo na mladších. Dnes remeslá učíme našich rodičov my – deti. Na kurzoch sa stretávame s rôznymi generáciami. Tá najstaršia si chce ručnú výrobu z mladosti pripomenúť a spoločne zrelaxovať. Mladí rodičia objavujú skrytý a veľmi dôležitý význam poctivej remeselnej práce. A deti? Tie prirodzene inklinujú k remeslám, ktoré ich, ani nevedia prečo, bavia.
Život plynie v rôznych vlnách. Inovácie strieda retro a my sme vďačné, že aj remeslá zažívajú obrodenie. Nemusíte poznať ani jednu ľudovú pieseň, či tancovať v súbore. Remeselníkom sa môže stať ktokoľvek, kto je ochotný venovať tvorbe svoj čas a koho proces výroby robí šťastným. Aj keď sa to možno nezdá, zásadný bodom v živote nášho tímu Neboj sa remesla tvorí rodina, ktorá nás od malička podporovala v tvorivosti, kreativite a sama sa skutočne remesla nebojí. I keď nie vždy práve toho „tradičného“. Vďaka naším babkám, ktoré uchovávali, niekedy tie posledné „autentické“ kúsky a záchvevy odevu po svojich mamách či tradičné predmety, ktoré dnes nájdete v skanzenoch a múzeách. Niet azda človeka vyrastajúceho v 90. rokoch, ktorý by si nepamätal vankúše s horehronskou výšivkou alebo obrusy, na ktoré bol vydaný zákaz dotýkania sa. Nedajbože na ne niečo položiť. Takto sme, ani nevieme ako, azda prvýkrát pričuchli k tradičnej slovenskej ľudovej výšivke, ornamentike a rôznorodým výšivkárskym technikám.
Takto sa k výšivke u svojej babky dostala aj Sabína Schubertová. Rodená Bánovčanka, členka tímu Neboj sa remesla a naša podpora skrz históriu, súvislosti, tvorbu článkov a vzdelávacích príspevkov a skvostné remeselné techniky. Vyšívané obrusy, plno bavlniek a učenie sa prvých stehov prebiehalo práve u babky v Ozorovciach. A keďže sklony k tvorbe a talenty sa snáď aj dedia, išlo jej to prirodzene veľmi dobre. Po rokoch samú seba milo prekvapila, keď zbadala svoje výšivky z detských čias. V socialistickom svete, v ktorom žili naši rodičia, sa nosila uniformita. Ak ste sa nechceli s kamošmi hrať na dvojčatá alebo sa s neznámym človekom podobať ako vajce vajcu, ostali vám iba dve možnosti. Zužitkovať bony v Tuzexe alebo byť kreatívny. Kreativita naším rodičom rozhodne nechýbala. Mamy šili a otcovia sa tiež nenechali zahanbiť. Okrem rôznych domácich stolárskych prác vedeli dcéram vyrobiť domček pre bábiky či so synmi zmajstrovať motokáru. Detská zvedavosť spravila z mnohých z nás pomocníkov našich rodičov bez rozdielu v pohlaví. Takto sa Sabína dostala ako malá k pleteniu korbáčov so svojím tatom. „Zapovedaného chleba najviac sa naješ.“ Začalo sa to na ZUŠ-ke. Ako druháčka nastúpila do tanečného odboru, ale ľudový tanec ju v tej dobe veľmi nelákal. V pamäti jej utkveli hlasy starých babiek, ktoré kvílivo spievali ľudovky a nepomohlo ani dlhoročné pozývanie tancovať v súbore od kamarátky. A že to bolo dlhé odolávanie. Do folklórnej komunity v Bánovciach sa aktívne pridala až počas štúdia na gymnáziu, kedy v ňom tancovali aj jej blízke kamarátky a spolužiačky. Mladá generácia sa časom rozhodla ísť svojou cestou a Sabína sa začala intenzívne zaujímať o súvislosti prečo tancujú takto, v čom majú byť správne oblečení, akým štýlom sa majú ľudové piesne spievať či hrať a pri akých príležitostiach sa tance tancovali. A čo čert nechcel...  Rozhodnutie Azda najväčší zlom nastal práve pri rozhodovaní sa, na akú výšku pôjde. Detský sen o doktorke zadupala stredoškolská chémia a otvorila dvere humanitným smerom. A tak naša Sabína zaparkovala v Nitre na katedre Etnológie a folkloristky. Zaujalo ju praktické prepojenie prednášok, terénne výskumy nielen tradičnej kultúry, tanečné prednášky a prednášky výtvarných techník, na ktorých im prednášala majsterka ľudovej umeleckej výroby. Namiesto mobilov majú študenti etnológie pod lavicami tkanice, výšivky, či iné krojové skvosty, ktorým sa venujú kľudne aj na prednáške z religionistiky. A čo pedagógovia? Remeslá sú predsa neoddeliteľnou súčasťou etnológie! Dá sa azda hnevať na šikovných a pritom počúvajúcich študentov? Verná svojim koreňom sa počas štúdia venovala výskumu Trenčianského záhorja (okoliu Bánoviec) - zbieraniu a hľadaniu materiálov, kníh, piesní, tradícií, vzorov a techník v archívoch či teréne. Vďaka tomu sa stala lokalpatriotkou pre danú oblasť. Nám sa zdá, že ju pozná výborne, no sama vraví, že je ešte stále čo objavovať. Jej vedomosti a presahy do rôznych oblastí humanitných vied ocenila aj známa šperkárka Petra Toth, ktorej pripravovala podklady ku kolekcii Bohyňa. Oslovil ju aj šikovný grafik Tomáš Kompaník, ktorý práve vydáva zbierku vzorov slovenských ornamentov AHA 100 a Sabína v nej zastupuje Rybany.
Tkanice spod lavice Ukážkový príklad toho, ako sa pretnú dve spoločné cesty s rovnakým cieľom. Písalo sa leto po promóciách a v Trenčianskom múzeu sa konala prednáška o tkaniciach. Ako to už väčšinou býva, aj táto prednáška bola iba teoretická (avškak treba dodať, že poučná). Mierne sklamané, stretli sa pred múzeom Veronika so Sabínou a dali sa do reči. Čo čert nechcel, spoločných záujmov a chuť venovať sa folklóru, nielen v teoretickej rovine, mali obe. Tak si naše dve s diagnózou folklór, na ktorú majú aj papiere, vymenili kontakty. Verča už totižto dlhšie v hlave prevracala nápad na projekt, ktorý sa stal „naším“. Nebojí sa remesla, ale ani šialených nápadov Úloha Sabíny je v našom kolektíve je úplne jasná – učesať Verčine výmysly, ktoré sú niekedy trochu uletené. Nikdy však nepovie nie, iba hodí grimasu alebo zagúľa očami, no vzápätí dáva veciam hlavu a pätu. Pozerá sa na to z iných uhlov pohľadu a hlavne sa nakoniec tak nadchne, že ponúkne ďalších aspoň 10 variant. Okrem lektorovania sa dobrovoľne nasilu dala na správu web stránky, je špecialista na archiváciu, triedenie vecí a myslí na všetky detaily. V tomto sa s Veronikou veru dopĺňajú. Kreativita je našou najhlavnejšou spoločnou črtou, a preto sa s nápadmi častokrát nevieme zastaviť a naše ,,rýchle porady“ sa nekončia skôr ako po 3 hodinách. FOLKLORE (folk – ľud, lore – vedomosti) „V dnešnom svete, sa radi oháňame slovami ako tradície či folklór a radi ho využívame na svoje umelecké počiny. A to je v poriadku. Netreba však zabúdať, že folklór vychádza z poznania. Sú to príbehy v mieste a čase vypovedané rôznymi spôsobmi. Aj my sami také tvoríme a je len na nás, či tým, ktorí prídu po nás, zanecháme niečo hodnotné alebo len komerčné nelogickosti.“, pripomína Sabína.
... za Neboj sa remesla hneď tri folklórom trafené. Spoločných máme niekoľko vecí a potom sú tu samozrejme tie, ktoré nás vzájomne odlišujú a vďaka ktorým sa vzájomne dopĺňame. Ako prvú by som vám rada predstavila principálku nášho malého cirkusu Veroniku Miščíkovú. Na internete o nej nájdete kôpku článkov, ktorých spoločným menovateľom je folklór. Ako sa však k nemu dostala? Veľa ľudí si myslí, že folklór neodmysliteľne patrí k folklórnym súborom. Ale to nie je pravda. Folklór začína a končí v rodine. Veronika nám pri organizovaní dielní neraz povedala, že je to práve jej mama, ktorá je majsterkou v zdobení kraslíc. A ako malá od nej odkukávala rôzne techniky ich zdobenia. Podobne to bolo aj s vyšívaním, háčkovaním či šitím na šijacom stroji. Pri ňom doslova uprosila babku, aby ju naučila túto „dospelácku techniku“, ktorej sa venuje dodnes. A že ako! Tie drobno riasené, strojovo vyšívané „trenčianske garaše“ (sukne)sú jej robota. Šité s radosťou pre DFS Radosť, v ktorom začala ako prváčka tancovať. O kroje sa však aktívne začala zaujímať v Družbe, v ktorej tancovala počas štúdia na Strednej umeleckej škole. Keďže remeslo chcela mať v ruke už po maturite, vybrala si odbor propagačná grafika a jej prácu môžete vidieť aj na našich plagátoch, banneroch a webe.
Kam na výšku a čo potom Možnosti vraj boli dve, VŠMU alebo VŠVU. Po roku zamestnania ako profesionálny tanečník vo VFS Jánošík vo Zvolene, sa rozhodla pre odbor Tanečné umenie (a.k.a. Pedagogika ľudového tanca) na Vysokej škole múzických umení. Počas štúdia tancovala 7 rokov v Lúčnici, no to jej nestačilo! Potrebovala sa pozrieť veciam na kĺb a tak začala pomáhať v lúčničiarskej krojárni, od žehlenia až po samotnú výrobu krojov. Ako každý pedagóg ani Veronika sa nevyhla praxi, ktorá ju postavila pred novú výzvu. Učiť najmenšie deti v detských súboroch a ZUŠ. Zaujať naraz neposednú kopu drobcov je teda riadna makačka. Ale všetko ide keď sa chce a z výzvy sa stala pedagogická vášeň. Po škole jej kroky viedli späť do rodného Trenčína, kde učí deti nielen v ZUŠ ale aj na základnej škole. Vymyslela predmet s pracovným názvom „Folkloristika“, na ktorom učí žiakov ako žili ľudia v minulosti v Trenčíne a jeho okolí. Zaujímavá spolupráca však vznikla s Gazdovstvom Uhliská v Trenčianskej Závade, kde na Táboroch v sedle lektorovala tanečné alebo remeselné poobedia. Oslovili ju, či by spravila takýto tvorivý kurz aj pre dospelých.  A tu sa zrodil nápad na projekt Neboj sa remesla Prvé kurzy vyšívania a tkania začali práve na gazdovstve, ale dávno predtým sa v jej hlave nápad zrodil, ktorý vznikol z inšpirácie. Ak ste niekedy boli v Bratislave určite ste neobišli Obchodnú ulicu. Sídli na nej ÚĽUV. Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktoré mimochodom, tento rok oslávilo 75. rok od svojho vzniku. ÚĽUV patrí medzi inštitúcie podobné múzeám a galériám, s tým rozdielom, že okrem zachovávania našich pokladov vo svojom archíve, združuje všakovakých remeselníkov z celého Slovenska. Niektorí remeselní majstri, okrem výroby ponúkajú svoje vedomosti aj na kurzoch tradičných remesiel. Škola remesiel oslovila aj Veroniku, no počas štúdia na výške, praxe a tanca v Lúčnici, či neskôr práce v Trenčíne, sa jej nepodarilo nájsť časové okno a navštevovať pravidelné kurzy. Svojej túžby sa však nevzdala, len ju pretransformovala do inej predstavy – vytvoriť školu remesiel priamo v Trenčíne. Rozhodla sa, že naučí ľudí tie remeslá, ktoré vie ona sama a má v nich prax odmalička. Vedela však, že k tomu, aby sa nápad stal realitou bude potrebovať rozmanitú ponuku remesiel a nájsť rovnako zapálených ľudí, ochotných podeliť sa s inými o svoje zručnosti. O nich sa ale dozviete v ďalších blogoch.
Pozor na to, čo si praješ, mohlo by sa to vyplniť! Cesta Veronikinho nápadu viedla od náhodných kamarátskych pozvaní na podujatia až po samostatne organizované kurzy a letné tábory. A občas je aj riadne kľukatá. Remeslá nie sú iba o pekných výrobkoch, ktoré vznikajú pod rukami detí, či dospelých. Na to aby sa taký kurz mohol zorganizovať je potrebné vymyslieť ako to celé bude prebiehať, kde sa zoženú materiály, kto vyrobí náradia, treba zohnať nejakú tú korunku na pomoc a až potom príde tá krajšia časť – výroba vizuálov a komunikácia s ľuďmi, ktorí chcú prísť na kurz. Práca pre našu Wonderwoman – Veroniku, ktorá tento náš „cirkus“ zvláda popri svojom zamestnaní. A občas aj ona povie dosť či už sebe, keď sa jej vybijú baterky alebo aj nám, keď vidí, že nevládzeme. Čo je teda Veronikinou motiváciou v období, kedy sa kurzom venovať nemôže? „Občas je ťažké nájsť motiváciu, keď robíte aj veci, ktoré Vás nebavia, ako správa financií alebo písanie žiadostí o grant, z ktorých neviete, či nejaký vôbec vyjde. Vtedy sa spýtam prečo to celé začalo? A znovu si pripomeniem, že sú to HODNOTY, ktoré remeselná výroba v sebe skrýva. A sú rovnako dôležité ako nevyhnutnosť učiť spoločnosť týmto hodnotám. Aj keď teraz nemôžme robiť kurzy naživo, som šťastná, keď nám ľudia napíšu, že nemajú záujem o online kurz. Lebo viem, že pochopili... Remeslá sú o živom zážitku zo spoločnej tvorivej práce a tú online svet nikdy nenahradí. “
Na Zelený štvrtok zvykli mládenci do dvier domov, v ktorých bývali dievky nosiť mravce, aby im dali na známosť, že ich na Veľkú noc prídu kúpať. Chlapci na Trenčianskom Záhorí si okrem korbáča pripravovali aj parafín - po domácky zhotovenú voňavku z vody a klinčekov. A prečo sa vlastne kúpali a šibali dievky a ženy?V minulosti ľudia verili, že sa šibaním prenesie tzv. plodonosná a životodarná sila z prútia, v podobe korbáča a voda ich symbolicky očistí od všetkého zlého a zabezpečí im dobré zdravie a tiež krásu. Šibačka často začínala už v nedeľu o polnoci, v Trenčianskych Stankovciach už v nedeľu podvečer. Menší chlapci chodili šibať zavčas rána a ženáči len po najbližšej rodine. Kúpači chodievali často v skupinkách so spevom a harmonikárom. Oblievalo sa pri studni alebo rovno pri potoku. Vodou sa nešetrilo – oblievalo sa rovno z vedier a tak dievky po studenej oblievačke neraz zaľahli s prechladnutím do postele. V Rybanoch mládenci dievku najskôr zliali, následne vyšibali, pričom mládenecký richtár alebo notár vravel veršovanku: “Šibem, šibem od ponďelka, abis’ bola ako cievka, taká diečna, taká ťenká, oberučná krásna ďievka, svižná jako prút, vrtká ako ortuť, abis’ mala do roboti a do spevu chuť!” Kúpačov sa patrilo pohostiť. Domáci im ponúkli vypiť a zajesť slaninky, klobásky, šunky, údeniny či huspeniny. Dievky a ženy deti odmeňovali maľovanými vajíčkami. Dospelí mládenci so sebou nosievali koše. V ktorých si, po kúpačke alebo poobede, odnášali výslužku v podobe surových vajíčok (symbolizujúcich plodnosť). Tie predali a za utŕžené peniaze pripravili pohostenie a večernú zábavu, na ktorú boli pozvané aj dievčatá. Ak mládenci dievku neprišli poliať nebola to dobrá vizitka nielen pre ňu ale i pre jej rodičov. V utorok bolo zvykom oplácať oblievačku. Dievky sa schovali za plot a tam spoločne číhali na okoloidúcich chlapcov. ZDROJE (skrátene): CTĽK, ÚĽUV, Jozef LEHOCKÝ (Trenčianske Stankovce, Mníchova Lehota...), Rastislava STOLIČNÁ (Slovensko...), Viera FEGLOVÁ – Milan LEŠČÁK (Pramene...); monografie Trenčianska Turná (2. časť), Rybany, Bánovce n/B.; Články v SN (Slovenskom národopise), ZS (zborníku Západné Slovensko) a iné.
Formou tvarované medovníky začali koncom 19. storočia zanikať. Medovnikári začali využívať na zjemnenie cesta cukor, ktorý im umožnil medovníky vykrajovať kovovými formičkami, aké iste nájdeš aj ty v kuchyni starej mamy. Takéto medovníky sa po upečení zdobili cukrovou polevou.
v rôznych rastlinných odvaroch, napr. v cibuľových šupkách, červenej repe, špenáte, červenej kapuste a pod. alebo batikovaním, t.j. voskom sa nanáša na vajíčka vzor a následne sa zafarbia, pričom sa pri farbení vďaka teplu odstránil vosk (vzor na nich zostane - podobne funguje modrotlač). Takéto vajíčka boli určené na konzumáciu.
Vyfúknuté vajíčka majú, zvyčajne, dlhú trvácnosť a preto je pri ich zdobené možné využiť oveľa viac techník ako napr. oblepovanie močiarnou sitinou, slamou či priadzou; voskovanie pomocou farbeného vosku alebo leptanie, pri ktorom sa na vajíčka pomocou včelieho vosku zmiešaného s parafínom nanáša vzor a následne sa nechajú nenatreté časti škrupinky rozleptať v kyseline. Zručnosť a trpezlivosť tvorcu sa ukáže pri zdobení vyškrabávaním, drôtovaním či prerezávaním. |
