Môžu za to tradície alebo ,,socík“?

Aj keď sa to možno nezdá, zásadný bodom v živote nášho tímu Neboj sa remesla tvorí rodina, ktorá nás od malička podporovala v tvorivosti, kreativite a sama sa skutočne remesla nebojí. I keď nie vždy práve toho „tradičného“. Vďaka naším babkám, ktoré uchovávali, niekedy tie posledné „autentické“  kúsky a záchvevy odevu po svojich mamách či tradičné predmety, ktoré dnes nájdete v skanzenoch a múzeách. Niet azda človeka vyrastajúceho v 90. rokoch, ktorý by si nepamätal vankúše s horehronskou výšivkou alebo obrusy, na ktoré bol vydaný zákaz dotýkania sa. Nedajbože na ne niečo položiť. Takto sme, ani nevieme ako, azda prvýkrát pričuchli k tradičnej slovenskej ľudovej výšivke, ornamentike a rôznorodým výšivkárskym technikám.

Takto sa k výšivke u svojej babky dostala aj Sabína Schubertová. Rodená Bánovčanka, členka tímu Neboj sa remesla a naša podpora skrz históriu, súvislosti, tvorbu článkov a vzdelávacích príspevkov a skvostné remeselné techniky. 
Vyšívané obrusy, plno bavlniek a učenie sa prvých stehov prebiehalo práve u babky v Ozorovciach. A keďže sklony k tvorbe a talenty sa snáď aj dedia, išlo jej to prirodzene veľmi dobre. Po rokoch samú seba milo prekvapila, keď zbadala svoje výšivky z detských čias. 
​V socialistickom svete, v ktorom žili naši rodičia, sa nosila uniformita. Ak ste sa nechceli s kamošmi hrať na dvojčatá alebo sa s neznámym človekom podobať ako vajce vajcu, ostali vám iba dve možnosti. Zužitkovať  bony v Tuzexe alebo byť kreatívny. 
Kreativita naším rodičom rozhodne nechýbala. Mamy šili a otcovia sa tiež nenechali zahanbiť. Okrem rôznych domácich stolárskych prác vedeli dcéram vyrobiť domček pre bábiky či so synmi zmajstrovať motokáru. Detská zvedavosť spravila z mnohých z nás pomocníkov našich rodičov bez rozdielu v pohlaví. Takto sa Sabína dostala ako malá k pleteniu korbáčov so svojím tatom.

„Zapovedaného chleba najviac sa naješ.“

Začalo sa to na ZUŠ-ke. Ako druháčka nastúpila do tanečného odboru, ale ľudový tanec ju v tej dobe veľmi nelákal. V pamäti jej utkveli hlasy starých babiek, ktoré kvílivo spievali ľudovky a nepomohlo ani dlhoročné pozývanie tancovať v súbore od kamarátky. A že to bolo dlhé odolávanie. Do folklórnej komunity v Bánovciach sa aktívne pridala až počas štúdia na gymnáziu, kedy v ňom tancovali aj jej blízke kamarátky a spolužiačky.
Mladá generácia sa časom rozhodla ísť svojou cestou a Sabína sa začala intenzívne zaujímať o súvislosti prečo tancujú takto, v čom majú byť správne oblečení, akým štýlom sa majú ľudové piesne spievať či hrať a pri akých príležitostiach sa tance tancovali. A čo čert nechcel...

Rozhodnutie

Azda najväčší zlom nastal práve pri rozhodovaní sa, na akú výšku pôjde. Detský sen o doktorke zadupala  stredoškolská chémia a otvorila dvere humanitným smerom. A tak naša Sabína zaparkovala v Nitre na katedre Etnológie a folkloristky. Zaujalo ju praktické prepojenie prednášok, terénne výskumy nielen tradičnej kultúry, tanečné prednášky a prednášky výtvarných techník, na ktorých im prednášala majsterka ľudovej umeleckej výroby. ​Namiesto mobilov majú študenti etnológie pod lavicami tkanice, výšivky, či iné krojové skvosty, ktorým sa venujú kľudne aj na prednáške z religionistiky. A čo pedagógovia? Remeslá sú predsa neoddeliteľnou súčasťou etnológie! Dá sa azda hnevať na šikovných a pritom počúvajúcich študentov?

Verná svojim koreňom sa počas štúdia venovala výskumu Trenčianského záhorja (okoliu Bánoviec) - zbieraniu a hľadaniu materiálov, kníh, piesní, tradícií, vzorov a techník v archívoch či teréne. Vďaka tomu sa stala lokalpatriotkou pre danú oblasť. Nám sa zdá, že ju pozná výborne, no sama vraví, že je ešte stále čo objavovať. Jej vedomosti a presahy do rôznych oblastí humanitných vied ocenila aj známa šperkárka Petra Toth, ktorej pripravovala podklady ku kolekcii Bohyňa. Oslovil ju aj šikovný grafik Tomáš Kompaník, ktorý práve vydáva zbierku vzorov slovenských ornamentov AHA 100 a Sabína v nej zastupuje Rybany.

Tkanice spod lavice

Ukážkový príklad toho, ako sa pretnú dve spoločné cesty s rovnakým cieľom. Písalo sa leto po promóciách a v Trenčianskom múzeu sa konala prednáška o tkaniciach. Ako to už väčšinou býva, aj táto prednáška bola iba teoretická (avškak  treba dodať, že poučná). Mierne sklamané, stretli sa pred múzeom Veronika so Sabínou a dali sa do reči. Čo čert nechcel, spoločných záujmov a chuť venovať sa folklóru, nielen v teoretickej rovine, mali obe. Tak si naše dve s diagnózou folklór, na ktorú majú aj papiere, vymenili kontakty. Verča už totižto dlhšie v hlave prevracala nápad na projekt, ktorý sa stal „naším“.

Nebojí sa remesla, ale ani šialených nápadov

Úloha Sabíny je v našom kolektíve je úplne jasná – učesať Verčine výmysly, ktoré sú niekedy trochu uletené. Nikdy však nepovie nie, iba hodí grimasu alebo zagúľa očami, no vzápätí dáva veciam hlavu a pätu. Pozerá sa na to z iných uhlov pohľadu a hlavne sa nakoniec tak nadchne, že ponúkne ďalších aspoň 10 variant. Okrem lektorovania sa dobrovoľne nasilu dala na správu web stránky, je špecialista na archiváciu, triedenie vecí a myslí na všetky detaily. V tomto sa s Veronikou veru dopĺňajú. Kreativita je našou najhlavnejšou spoločnou črtou, a preto sa s nápadmi častokrát nevieme zastaviť a naše ,,rýchle porady“ sa nekončia skôr ako po 3 hodinách.

FOLKLORE
(folk – ľud, lore – vedomosti)

„V dnešnom svete, sa radi oháňame slovami ako tradície či folklór a radi ho využívame na svoje umelecké počiny. A to je v poriadku. Netreba však zabúdať, že folklór vychádza z poznania.​ Sú to príbehy v mieste a čase vypovedané rôznymi spôsobmi. ​Aj my sami také tvoríme a je len na nás, či tým, ktorí prídu po nás, zanecháme niečo hodnotné alebo len komerčné nelogickosti.“, pripomína Sabína.