Za všetkým hľadaj ženu...

... za Neboj sa remesla hneď tri folklórom trafené. Spoločných máme niekoľko vecí a potom sú tu samozrejme tie, ktoré nás vzájomne odlišujú a vďaka ktorým sa vzájomne dopĺňame. ​Ako prvú by som vám rada predstavila principálku nášho malého cirkusu Veroniku Miščíkovú. Na internete o nej nájdete kôpku článkov, ktorých spoločným menovateľom je folklór.

Ako sa však k nemu dostala?

Veľa ľudí si myslí, že folklór neodmysliteľne patrí k folklórnym súborom. Ale to nie je pravda. Folklór začína a končí v rodine. Veronika nám pri organizovaní dielní neraz povedala, že je to práve jej mama, ktorá je majsterkou v zdobení kraslíc.
A ako malá od nej odkukávala rôzne techniky ich zdobenia. Podobne to bolo aj s vyšívaním, háčkovaním či šitím na šijacom stroji. Pri ňom doslova uprosila babku, aby ju naučila túto „dospelácku techniku“, ktorej sa venuje dodnes.
A že ako!
​​Tie drobno riasené, strojovo vyšívané „trenčianske garaše“ (sukne)sú jej robota. Šité s radosťou pre DFS Radosť, v ktorom začala ako prváčka tancovať. O kroje sa však aktívne začala zaujímať v Družbe, v ktorej tancovala počas štúdia na Strednej umeleckej škole. Keďže remeslo chcela mať v ruke už po maturite, vybrala si odbor propagačná grafika a jej prácu môžete vidieť aj na našich plagátoch, banneroch a webe.

Kam na výšku a čo potom

Možnosti vraj boli dve, VŠMU alebo VŠVU. Po roku zamestnania ako profesionálny tanečník vo VFS Jánošík vo Zvolene, sa rozhodla pre odbor Tanečné umenie (a.k.a. Pedagogika ľudového tanca) na Vysokej škole múzických umení. Počas štúdia tancovala 7 rokov v Lúčnici, no to jej nestačilo! Potrebovala sa pozrieť veciam na kĺb a tak začala pomáhať v lúčničiarskej krojárni, od žehlenia až po samotnú výrobu krojov.
​Ako každý pedagóg ani Veronika sa nevyhla praxi, ktorá ju postavila pred novú výzvu. Učiť najmenšie deti v detských súboroch a ZUŠ. Zaujať naraz neposednú kopu drobcov je teda riadna makačka. Ale všetko ide keď sa chce a z výzvy sa stala pedagogická vášeň.
Po škole jej kroky viedli späť do rodného Trenčína, kde učí deti nielen v ZUŠ ale aj na základnej škole. Vymyslela predmet s pracovným názvom „Folkloristika“, na ktorom učí žiakov ako žili ľudia v minulosti v Trenčíne a jeho okolí.
​Zaujímavá spolupráca však vznikla s Gazdovstvom Uhliská v Trenčianskej Závade, kde na Táboroch v sedle lektorovala tanečné alebo remeselné poobedia. Oslovili ju, či by spravila takýto tvorivý kurz aj pre dospelých.

 A tu sa zrodil nápad na projekt Neboj sa remesla

Prvé kurzy vyšívania a tkania začali práve na gazdovstve, ale dávno predtým sa v jej hlave nápad zrodil, ktorý vznikol z inšpirácie. Ak ste niekedy boli v Bratislave určite ste neobišli Obchodnú ulicu. Sídli na nej ÚĽUV. Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktoré mimochodom, tento rok oslávilo 75. rok od svojho vzniku.
ÚĽUV patrí medzi inštitúcie podobné múzeám a galériám, s tým rozdielom, že okrem zachovávania našich pokladov vo svojom archíve, združuje všakovakých remeselníkov z celého Slovenska. Niektorí remeselní majstri, okrem výroby ponúkajú svoje vedomosti aj na kurzoch tradičných remesiel. 
​Škola remesiel oslovila aj Veroniku, no počas štúdia na výške, praxe a tanca v Lúčnici, či neskôr práce v Trenčíne, sa jej nepodarilo nájsť časové okno a navštevovať pravidelné kurzy.
Svojej túžby sa však nevzdala, len ju pretransformovala do inej predstavy – vytvoriť školu remesiel priamo v Trenčíne. Rozhodla sa, že naučí ľudí tie remeslá, ktoré vie ona sama a má v nich prax odmalička. Vedela však, že k tomu, aby sa nápad stal realitou bude potrebovať rozmanitú ponuku remesiel a  nájsť rovnako zapálených ľudí, ochotných podeliť sa s inými o svoje zručnosti. O nich sa ale dozviete v ďalších blogoch.

Pozor na to, čo si praješ, mohlo by sa to vyplniť!

Cesta Veronikinho nápadu viedla od náhodných kamarátskych pozvaní na podujatia až po samostatne organizované kurzy a letné tábory. A občas je aj riadne kľukatá. Remeslá nie sú iba o pekných výrobkoch, ktoré vznikajú pod rukami detí, či dospelých. Na to aby sa taký kurz mohol zorganizovať je potrebné vymyslieť ako to celé bude prebiehať, kde sa zoženú materiály, kto vyrobí náradia, treba zohnať nejakú tú korunku na pomoc a až potom príde tá krajšia časť – výroba vizuálov a komunikácia s ľuďmi, ktorí chcú prísť na kurz. 
Práca pre našu Wonderwoman – Veroniku, ktorá tento náš „cirkus“ zvláda popri svojom zamestnaní. A občas aj ona povie dosť či už sebe, keď sa jej vybijú baterky alebo aj nám, keď vidí, že nevládzeme.

​

Čo je teda Veronikinou motiváciou v období, kedy sa kurzom venovať nemôže?

„Občas je ťažké nájsť motiváciu, keď robíte aj veci, ktoré Vás nebavia, ako správa financií alebo písanie žiadostí o grant, z ktorých neviete, či nejaký vôbec vyjde. Vtedy sa spýtam prečo to celé začalo? A znovu si pripomeniem, že sú to HODNOTY, ktoré remeselná výroba v sebe skrýva. A sú rovnako dôležité ako nevyhnutnosť učiť spoločnosť týmto hodnotám. Aj keď teraz nemôžme robiť kurzy naživo, som šťastná, keď nám ľudia napíšu, že nemajú záujem o online kurz. Lebo viem, že pochopili... Remeslá sú o živom zážitku zo spoločnej tvorivej práce a tú online svet nikdy nenahradí. “